Tercia má nové duchovné bohatstvo
Neverili by ste, ako sa máme my, vidiaci, dobre. Po exkurzii v Slovenskej knižnici Mateja Hrebendu sme dospeli k novej životnej skúsenosti. Veď len rozlúštenie jediného nápisu v Braillovom písme, ktorý nám tak trochu sprvu pripomínal domino, nám dal poriadne zabrať. A to sme sa nemuseli spoliehať len na náš hmat.
Rozumieť 64 kombináciám šiestich bodiek, pričom niektoré z nich sú aj číslicami i písmenami súčasne, toto preskúmať síce očami, nie bruškami prstov, tak ako to zvyčajne chodí. To je teda naozajstné umenie!
Pod pláštikom Ministerstva kultúry SR existuje v neďalekej Levoči veľmi dôležitá inštitúcia, knižnica a zároveň i tlačiareň pre nevidiacich a slabozrakých hendikepovaných spoluobčanov, ktorých je na Slovensku viac než 2000. Aj oni túžia po vzdelaní, aj oni majú záľubu v beletrii, preto je tu to zázračné miesto, ktoré im zabezpečuje tieto pre nás, ostatných, celkom samozrejmé veci, ako sú knihy či časopisy. Ročne sa tu vytlačí na špeciálnych tlačiarenských strojoch až okolo 1800 titulov a okrem toho nahrá i 160 audiokníh.
Nielen pozrieť, ale i vytlačiť špeciálnymi ihličkami, nielen vidieť, ale i ohmatať plastické obrázky v učebniciach, nielen počuť, ale i môcť byť nemými svedkami príjemných hlasov spíkerov v nahrávacom štúdiu, nielen si domyslieť, ale byť osobne pri korektúre kníh. To všetko sme mali možnosť počas našej exkurzie 28. mája zažiť. Pracujú tam milí ľudia, s ktorých pomocou sme nazreli do viacerých oddelení. Presvedčili nás o tom, že ich práca je zároveň posolstvom.
Z dojmov niektorých terciánov si dovoľujem vybrať to najvýstižnejšie.
Lívia: „Podľa mňa je to úžasná práca takto pomáhať ľuďom. Uvedomila som si, že môžem byť naozaj vďačná za svoje zdravie.“
Martin: „Začal som si uvedomovať, aké náročné musí byť pre ľudí bez zraku sa vôbec dostať do takejto knižnice bez pomoci ostatných.“
Simona: „Bol to veľmi pekný zážitok. Dozvedeli sme sa mnoho nových vecí a myslím si, že je to úžasná vec, keď myslíme aj na tých ľudí, ktorí si knihu nemôžu prečítať vlastnými očami. A že existujú ľudia, ktorí ochotne pomáhajú, a nahrajú pre nich knihy.“
Lenka: „Uvedomili sme si, aké obmedzenia majú ľudia bez zraku.“
Veronika: „Určite na tento deň tak skoro nezabudnem.“
Sú isté veci, ktoré môže človek pochopiť až vtedy, keď odhalí ich tajomstvo. My sme jedno také odhalili. Vážime si svoj zrak ešte viac než doteraz a obdivujeme oveľa intenzívnejšie tých, čo dokážu žiť bez neho. Zábery z exkurzie si môžete pozrieť aj v našej FB galérii.
Autor článku: Mgr. Martina Bellušová
|
